Už je to nejaký čas, čo som sem nepridala ani čiarku, ani fotku. Ale malyvtacik je stále tu, aj keď teraz potrebuje trochu dlhšiu prestávku.
Je celkom zaujímavé sledovať, ako sa veci menia – pred pár týždňami (no, sú to už vlastne skoro mesiace) by som sa na dlhšiu cestu vlakom či na chatu bez háčika a klbka vlny nevybrala. Háčkovacie vrecúško bolo vtedy mojou neodmysliteľnou súčasťou a brala som si ho všade tam, kde „hrozilo“, že by som mohla mať chvíľu čas. Moje háčkované vtáčiky tak vznikali na mnohých miestach a pri rôznych príležitostiach – doma v kresle pred TV, v čakárni u lekára, na ceste autom, keď som nemusela šoférovať, na chate pri krbe, na trhoch, keď som sa práve nemusela venovať zákazníkom, vo vlaku a aj v bratislavskej MHD (asi jedno z najnáročnejších miest na háčkovanie; hoci, aj na Čertovici som háčik v aute radšej odkladala 😅).
Dnes však už háčkovanie nie je nevyhnutnou súčasťou môjho kažodenného života. Vtáčiky už vznikajú len zriedka a niekedy prejdú celé dni bez toho, aby som urobila čo len očko. Tí, ktorí tvoria, to poznajú – keď to nejde, tak to nejde. A keď to aj napriek tomu skúšate, zvyčajne z toho nič zmysluplné nevzíde.
A tak teda sledujem, ako sa veci menia a sama som zvedavá, kadiaľ sa bude malyvtacik uberať. 🤔🧡